Napísal: Peter Briatka
Uverejnené: 28. jún 2018
Tak ako ľudský organizmus i budovy potrebujú ochranu pred vonkajším prostredím. U ľudí túto funkciu plní koža, u budov sú to omietky. Pri tejto analógii sa zvykneme odvolávať na ľudové pomenovanie vytvárania omietok – kožovanie. Ak má byť ochranná funkcia účinná a trvácna, potom musí byť zabezpečená celistvosť ochrannej vrstvy. Ochranná funkcia omietok však nie je ani zďaleka jedinou. Pre človeka bez stavebného vzdelania môže byť prvoradou funkciou vizuálne stvárnenie alebo estetickosť (obr. 1 a 2). Okrem toho omietky, najmä špeciálne, môžu plniť aj iné funkcie, napríklad tepelnoizolačnú alebo protipožiarnu.
Základným predpokladom pre správne fungovanie omietky je vždy jej celistvosť. Podmienená je vhodným výberom materiálu omietky vo vzťahu k podkladu, vhodným konštrukčným riešením detailov a dodržiavaním technologickej disciplíny počas realizácie. Do úvahy prichádza viacero fáz projektu, viacero procesov a hodnotiacich kritérií. V tomto článku popisujeme najzávažnejšie a opakujúce sa chyby v súvislosti s omietkami a možnosti ako im predísť.
Obr. 1: Ilustračný obrázok – estetická funkcia omietky (Kostol sv. Alžbety, Bratislave)
Obr. 2: Ilustračný obrázok – estetická funkcia omietky (Základná škola, Bystričany)
Omietky
Omietka je zmes pozostávajúca z jedného alebo viacerých druhov spojiva a z plniva, prípadne aj z prímesí, ktorá sa nanáša na stavebné konštrukcie v plastickom stave a až po nanesení začína tuhnúť a tvrdnúť. Po vytvrdnutí vytvára povrch stavebnej konštrukcie s požadovanou textúrou a ochrannými vlastnosťami.
História omietok siaha až do obdobia cca 5000 – 4500 rokov pr.n.l. kedy sa steny. Rozkvet nastal najmä v strednej dobe bronzovej. Z tohto obdobia (cca 1200 – 100 pr.n.l.) nachádzame omietky (tzv. tectorium), ktoré sa zhotovovali ako viacvrstvové. Najstaršie, u nás, zachovalé pochádzajú z doby románskej. Obvykle sa realizovali len v interiéroch.
V súčasnosti sa so zrýchľovaním tempa výstavby preferujú tzv. suché maltové zmesi vyrábané v centralizovaných výrobniach a dodávané ako vrecované alebo v silách. Tieto zmesi sa stavenisku ďalej po pridaní vody spracovávajú v miešačkách buď priamo pod silom, resp. v jeho blízkosti a čerpajú sa na miesto zabudovania. Druhou možnosťou je, že sa v suchom stave pneumatickou prepravou dopravia k miestu zabudovania a miešačka s čerpadlom je tam.
Ako už bolo popísané, omietky sa skladajú zo spojiva, z plniva a z prípadných prísad a prímesí. Spojivá môžu byť anorganické alebo organické. Organické (polymérne) sa zvyčajne používajú do tenkovrstvých (obr. 3) alebo špeciálnych omietok, preto sa im ďalej nevenujeme. Anorganickými spojivami sú cement a vápno, sú teda hydraulickými spojivami. Pre ich použitie v omietkach musia vyhovovať EN 197-1; EN 459-1 a EN 413-1. Spojivom môže byť aj sadra, no takáto omietka nesmie byť použitá vo vlhkom prostredí. Ako plnivo sa používa kamenivo do mált (podľa EN 13139) alebo ľahké kamenivo (podľa EN 13055), Na spojenie zložiek a umožnenie hydratácie spojiva je potrebná ešte tretia hlavná zložka – voda. Vedľajšími zložkami sú prísady a prímesi. Prísady sa do omietok používajú za účelom modifikovania ich vlastností v čerstvom a/alebo zatvrdnutom stave, napríklad prídržnosť, konzistenciu, tuhnutie alebo hydrofóbnosť. Pri použití v omietkach nesmú ovplyvňovať pevnosť, trvanlivosť omietky alebo spôsobiť koróziu výstuže v omietke. Prímesami môžu byť napríklad pigmenty alebo vlákna. Pigmenty slúžia na zmenu originálnej farby omietky pre architektonické stvárnenie. Nesmú byť ľahko vymývateľné vodou a musia byť stále. Vlákna sa do omietky používajú na zvýšenie húževnatosti omietky a redukciu až elimináciu vzniku trhlín v omietke. Nesmú narúšať chemickú stálosť omietky. Prírodné vlákna musia byť suché a nesmú byť znečistené tukom alebo olejmi. Kovové vlákna nesmú podliehať degradácii alkáliami ani slabými kyselinami.
Obr. 3: Tenkovrstvá omietka ako súčasť aplikácie ETICS (Bytový dom, Prievidza)
Podľa miesta použitia rozlišujeme omietky vnútorné (STN EN 13914-2) a omietky vonkajšie (STN EN 13914-1). Namáhanie vnútorných omietok je obvykle výrazne nižšie ako vonkajších a tomu zodpovedajú aj prísnejšie požiadavky na vonkajšie omietky, napríklad na odolnosť proti mechanickému poškodeniu, odolnosť proti teplotným šokom a pod. Podľa miesta výroby rozlišujeme priemyselne vyrábané a také, ktoré sa vyrábajú priamo na stavenisku. Z pohľadu kvalitatívnych vlastností a rovnorodosti výroby na stavenisku sa od tohto spôsobu upúšťa. Podľa spôsobu spracovania rozlišujeme omietky ručné, strojové a kombinované. Podľa počtu aplikovaných vrstiev rozoznávame jedno-, dvoj- a trojvrstvové omietky. Dôležité je aj rozdelenie podľa toho na aký účel sú určené a rozoznávame sanačné, akustické, ochranné a tepelnoizolačné.
Obr. 4: Vonkajšia omietka bytového domu
Čo zásadne ovplyvňuje kvalitu omietok?
Existujú tri základné faktory ovplyvňujúce kvalitu omietok: podklad a zloženie omietky, projektovo-konštrukčné riešenie a zhotovenie.
● Podklad a zloženie omietky
Podklady, čiže nosiče omietok, delíme na tvrdé a mäkké. Tvrdé nosiče sú murivá z prírodného kameňa, pálenej tehly, cementových tvaroviek, vápennopieskových tehál a betónu. Mäkké nosiče omietky sú murivá z poréznych pálených tehál, tvaroviek z ľahkých kamenív spojených cementom, pórobetónových tvárnic a pod. Typ podkladu sa zohľadňuje vo výbere omietky, resp. určení zloženia omietky. Podľa neho sa navrhne a realizuje vhodný druh vonkajšej alebo vnútornej omietky, ktorú tvorí jedna alebo niekoľko vrstiev. Platí zásada, že omietka by sa svojimi vlastnosťami mala približovať vlastnostiam podkladu.
Z toho vyplýva, že napr. pri pórobetóne alebo poréznej pálenej tehle je vhodné použiť omietku s nízkym difúznym odporom, teda prievzdušnú omietku, ktorá má vyššiu pevnosť v ťahu za ohybu, čo eliminuje prípadný vznik trhlín. Naopak, na tvrdý podklad (betón a pod.) je vhodná tá omietka, ktorá má väčšiu priľ¬navosť k podkladu a nie je pri nej potrebný difúzny odpor, pretože samotný podklad nemá takéto vlastnosti. Pri tvrdých nosičoch omietky platí pravidlo, že znižovanie pevnosti materiálu a modulu pružnosti E a miera zmrašťovania prebiehajú od nosiča omietky smerom von. Pre mäkké nosiče omietky je podstatným kritériom pevnosť omietky v ťahu za ohybu. V zásade platí, že pevnosť omietky v ťahu za ohybu musí byť tým väčšia, čím mäkší je nosič omietky.
Okrem týchto mechanických vlastností je vhodné prispôsobiť omietku podkladu aj z hľadiska nasiakavosti, drsnosti, prítomnosti a geometrii škár v murive a prítomnosti trhlín v podklade.
● Projektovo-konštrukčné riešenie
Pri dodržaní zásad výberu omietky vo vzťahu podkladu ešte výslednú kvalitu omietok ovplyvňujú projektovo-konštrukčné riešenia omietky v konštrukčných detailoch, ako sú napríklad otvory v konštrukcii steny, dilatačná škára alebo lokálna rôznorodosť podkladu.
Existujú všeobecné príklady riešenia konštrukčných detailov. Ak sa realizačná projektová dokumentácia spracováva, tieto „vzorové“ príklady sa do nej jednoducho a bez hlbšej úvahy skopírujú i napriek tomu, že stavba je jedinečné dielo. Preto považujeme za prospešnejšie interpretovať ich formou istých všeobecných zásad.
Vymenujeme niektoré. Iným, nemenej závažným, sa pozornosť venuje v časti „opakujúcich sa chýb“. V hranách otvorov v stenách sa osádzajú omietniky, resp. rohové lišty (obr. 6). Počas realizácie sa v želanej polohe (najčastejšie zvislej alebo vodorovnej) stabilizujú tzv. terčami buď z rýchlotuhnúcej malty alebo častejšie zo sadry. Ak sa stabilizujú iným materiálom než je omietka, môže za určitých okolností (napríklad zvýšená vlhkosť) dôjsť ku korózii týchto omietnikov. Omietniky musia byť z pozinkovanej, alebo, ešte lepšie, nehrdzavejúcej ocele. V špeciálnom prípade, ak je omietnik stabilizovaný sadrou a omietka bude cementová, za zvýšenej vlhkosti môže dôjsť k síranovej korózii a k objemovým zmenám omietky v oblasti stabilizačných terčov omietnikov. Pokiaľ je to možné, vhodné je stabilizovať omietniky hmotou podobnou zloženiu budúcej omietky.
Obr. 6: Rohová lišťa, resp. omietnik
V blízkosti otvorov sa koncentrujú napätia v omietke. Preto sa dbá na jej dostatočné vystuženie. V rohoch otvorov sa prejavia hlavné napätia, v smere diagonály otvoru. Pridáva sa sem výstuž s vláknami orientovanými v smere hlavných napätí. Obvykle je to pás s rozmermi 500 x 300 mm.
Samostatnou kapitolou by mohli byť dilatačné škáry v budovách a stavebných konštrukciách. V dilatačnej škáre sa uvoľňujú napätia vplyvom objemových zmien budovy alebo podložia. Vždy treba dodržať zásadu, že ak v nosnej konštrukcii je dilatačná škára, túto musia rešpektovať všetky následné vrstvy, omietku nevynímajúc. Dilatačná škára v omietke musí byť nad dilatačnou škárou budovy alebo konštrukcie a musí mať šírku nie menšiu ako je šírka dilatačnej škáry podkladu.
S lokálnou rôznorodosťou podkladu sa stretávame na stavbách denne. Najjednoduchším príkladom je styk železobetónového monolitického skeletu a výplňovej murovanej steny. Stýkajú sa tu dva podklady tvrdý a mäkký s diametrálne odlišnými (nielen) mechanickými vlastnosťami. Tu je zvýšené riziko vzniku trhlín v omietke. Bez pridania pásu výstužnej mriežky by sa akékoľvek rozdielne správanie týchto dvoch podkladov prejavilo len vo veľmi úzkej oblasti omietky, čo by s vysokou pravdepodobnosťou vyvolalo vznik širokej trhliny. Pridaním pásu výstužnej mriežky do omietky, zasahujúceho 150 – 200 mm na obe strany styku rôznorodých materiálov je možné tento jav pomerne úspešne eliminovať jednak samotnou výstužou, ale aj zväčšením aktívnej oblasti v omietke. Ak sa očakávajú väčšie deformácie podkladu, je na zváženie možnosť vytvorenie oblasti (určitej šírky) nad stykom, ktorá by bola od podkladu oddelená separačnou vrstvou a podporila by tak aktívnu distribúciu napätí na väčšiu šírku výstužnej mriežky.
● Zhotovenie
Spravidla najviac chýb sa robí v realizačnej fáze. Spôsobené sú nevedomosťou alebo nedodržiavaním technologickej disciplíny. Pri omietaní je potrebné dodržať skladbu omietkového systému, technologické prestávky, minimálne hrúbky vrstiev, doby a spôsob miešania, množstvo vody, technologický postup aplikácie a prípadné potrebné úpravy podkladu. Norma STN EN 13914-1 v tabuľke 4 poskytuje súhrn opatrení, ktoré treba urobiť pred omietaním na rôznych druhoch podkladov.
Pred omietaním by sa mali overiť znečistenie, poškodenie, drsnosť povrchu, nasiakavosť a pevnosť podkladu. Všetky nečistoty, zvyšky oddebňovacích prípravkov, sadrovej mietky, farieb, mikroorganizmov, solí a výkvetov sa musia odstrániť. Rovnako je potrebné skontrolovať rovinnosť podkladu.
Aplikácia prednástrekov je vhodná ako kontaktný (spojovací) mostík medzi podkladom (nosičom omietky) a samotnou omietkou. Používa sa pri savých alebo nerovnomerne savých podkladoch. Zabraňuje odsatiu vody z omietky do podkladu (obr. 7), zvyšuje tým súdržnosť omietky a podkladu minimálne dosiahnutím vyššieho stupňa hydratácie. Pri prednástrekoch treba zvážiť mieru ich použitia, pretože nie sú vhodné na aplikáciu na každý podklad, prípadne nie v plnom rozsahu (v niektorých prípadoch len na 50 až 60 % plochy). Ak sa prednástrek neaplikuje, doporučuje sa prvú vrstvu omietky aplikovať v redšej konzistencii a druhú v hustejšej. Je ale potrebné dodržať spôsob aplikácie – čerstvé do čerstvého. Avšak pred aplikáciou štukovej (finálnej) vrstvy je potrebné, aby jadrová (podkladná) vrstva omietky vyzrela. Za bežných podmienok sa môže uvažovať technologická prestávka dĺžky 1 deň na 1 mm hrúbky jadrovej vrstvy. S ohľadom na eliminovanie vzniku trhlín v štukovej vrstve je vhodné, aby čo najväčší rozsah objemových zmien v jadrovej vrstve už prebehlo.
Obr. 7: Rýchle vyschnutie omietky, odsatie vody do podkladu
Obyčajná omietka má spravidla dve vrstvy, podkladovú a konečnú. V zásade by nemali byť nasledujúce vrstvy omietky pevnejšie ako predchádzajúca vrstva alebo podklad, s výnimkou tepelnoizolačnej omietky, nahadzovanej omietky s vysokou pevnosťou a ľahčených omietok. Nasledujúce vrstvy omietky nemajú byť hrubšie ako predchádzajúca vrstva. Minimálne požadované hrúbky vonkajších omietok sa uvádzajú v tab. 5 a 6 normy STN EN 13914-1.
Požiadavky na hrúbku vrstiev sa líšia podľa jej aplikácie – vnútorné plochy sa bežne omietajú v tzv. strednej hrúbke 15 mm (minimálna prípustná hrúbka je 10 mm). Vonkajšie plochy sa omietajú hrubšími vrstvami. Vychádza to jednak z požiadaviek na vyššiu odolnosť omietky, ale aj z potreby vyrovnať omietkou prípadné nerovnosti podkladu (napr. muriva).
V ploche by sa mala dodržať rovnaká hrúbka vrstiev omietky. V opačnom prípade hrozí vznik vnútorného napätia a trhlín. Pri hrúbkach omietok nad 20 mm sa doporučuje vystuženie. Výstužná mriežka sa vkladá do ťahanej oblasti omietky – do vrchnej tretiny hrúbky. Susedné výstužné mriežky sa majú prekrývať 100 mm. Pri výbere výstužnej mriežky sa musí zohľadniť veľkosť maximálneho zrna kameniva v omietke, aby nepôsobila ako separačná vrstva. Obvyklé výstužné mriežky používané do základnej vrstvy ETICS nie sú vhodné pre malty s väčším zrnom kameniva.
Vznik trhlín súvisí so zmrašťovaním. Touto vlastnosťou trpia najmä cementové a vápenno-cementové omietky. Zmrašťovanie je jav zmenšovania objemu súvisiaci s vysychaním hmoty. Pre eliminovanie vzniku trhlín je nesmierne dôležité dodržať vyššie popísané zásady o pevnosti a hrúbkach jednotlivých vrstiev omietky a o čase potrebnom na vyzretie omietok. Zmrašťovanie o objemové zmeny však nie sú výsadou len omietok. Rovnako ich podstupuje aj podklad. Je preto rovnako dôležité, aby aj podklad v dobe začatia zhotovovania omietok mal optimálnu vlhkosť. Zvýšená vlhkosť podkladov (najmä mäkkých, napr. pórobetón) môže elementárnou deformáciou každej murovacej tvárnice spôsobiť vznik trhlín v omietke kopírujúcich úložné a styčné škáry muriva. Vznik trhlín možno ovplyvniť aj zhotovením povrchu omietky. Omietky bohaté na cement alebo vápno, vyhladené oceľovým hladidlom majú sklon k tvorbe tzv. vlasových trhlín (do šírky 0,20 mm). Omietky s menším obsahom spojiva (a štruktúrovaným alebo iným drsným povrchom) nie sú na vznik trhlín tak náchylné. Vývoj trhlín súvisí aj s podielom jemných častíc, obsahom vody v hmote a okrajovými podmienkami okolitého prostredia v čase aplikácie a počas tuhnutia a tvrdnutia omietky.
Podľa STN EN 13914-1 sa v omietkach trhliny šírky do 0,20 mm (tzv. vlasové) považujú za prípustné, ktoré neovplyvňujú funkčnosť omietky, pretože nezasahujú hlbšie pod jej povrch.
Ako prevziať omietku?
Na prvý pohľad najzákladnejšou vlastnosťou omietky je jej vzhľad. Na stavbe sa aj najčastejšie hodnotí zhotovenie omietok len na základe ich vzhľadu. Pri hodnotení vzhľadu je kľúčový zrakový vnem, a teda osvetlenie kontrolovanej plochy. Podľa STN EN 13914-2 (Príloha A), osvetlenie má simulovať to, ktoré bude inštalované počas užívania diela. Dôležitá je nielen intenzita svetla, ale aj jeho smer. Vopred sa môže dohodnúť, že sa omietka bude kontrolovať len v svetle kolmom na jej povrch. V bežných prípadoch by sa kontrola omietok mala vykonávať z miesta vchodových dverí do miestnosti alebo zo stredu miestnosti v bežných rodinných domoch alebo zo vzdialenosti cca 2 m od steny väčšej plochy. Okrem celkového vzhľadu sa kontroluje aj napríklad hladkosť povrchu. Počas projektovej prípravy sa odporúča stanoviť úroveň hladkosti povrchu 1-4. Ak sa neurčí, má sa za to, že predpísaná je úroveň 1 – najmenej prísna. Bežne sa vzťahuje na plochy kde povrchová úprava nie je rozhodujúca. Ďalším kontrolovateľným parametrom hotovej omietky je rovinnosť povrchu. Výsledná dosiahnuteľná rovinnosť povrchu závisí od rovinnosti podkladu a udáva sa triedou rovinnosti, podľa tabuľky 1.
Tab. 1: Klasifikácia rovinnosti povrchu omietky
Okrem prevzatia technickej dokumentácie stavebných výrobkov zabudovaných počas realizácie omietok a uvedených kontrol, by sa mali skontrolovať aj funkčné parametre omietky na skúšobných telesách vyrobených počas realizácie, resp. na skúšobných miestach konštrukcie. Tie sa zvolia v miestach, ktoré nie sú voľne prístupné užívateľom.
Opakujúce sa chyby omietok – praktické skúsenosti
V expertíznej činnosti sa opakovane stretávame s chybami omietok. Niektoré sú významnejšie, iné menej. Najčastejšie sú však sprevádzané a hlavne indikované estetickými chybami. Mnohé z nich už boli popísané. Formou stručného popisu a preventívnych opatrení resp. zásad a princípov návrhu, zhotovenia alebo popisu spolupôsobenia omietky, podkladu a okolitého prostredia dopĺňame ďalšie chyby omietok.
Omietku možno zo statického hľadiska považovať za membránu. Jej kvalita je podstatne ovplyvnená vlastnosťami a deformáciami podkladu. Z tohto pohľadu sú nepriaznivými podkladmi také, ktoré majú vysokú vlhkosť (môžu vysychať a tým sa zmrašťovať), majú pomerne nízky modul pružnosti (môžu sadať a tým sa deformovať). Typickým príkladom muriva (podkladu), ktorý je náchylný na objemové zmeny a deformácie je pórobetónové murivo. Pred omietaním je potrebné, aby murivo dostatočne vyschlo (max. 10 % obj.), pretože pri expedovaní z výrobne máva vlhkosť aj 15 % (obj.). Pred samotnou aplikáciou omietky je však potrebné ho navlhčiť. V miestach náchylných na vznik trhlín, ako napríklad nárožie budovy alebo nadokenné preklady sa medzi podklad a jadrovú omietku môže vložiť separačná tkanina, aby sa vytvorilo premostenie zabraňujúce vzniku trhlín. Zatiaľ sme hovorili len o ťahových napätiach. V prípade „tvrdých“ omietok bohatých na cement v kombinácii s „mäkkým“ podkladom, môže dôjsť k deformácii podkladu (sadaniu muriva). To následne vyvolá zaťaženie omietky (membrány) tlakom. Ak je súdržnosť s podkladom dobrá, výsledkom bude drvenie omietky v horizontálnej línii. Ak je súdržnosť s podkladom horšia, dôjde ku vzperu a vybočeniu omietky.
Samostatným príkladom deformácií podkladu sú styky rôznych materiálov – železobetónový skelet a výplňové murivo. Rôznymi vlastnosťami materiálov a rôznou teplotnou rozťažnosťou dochádza ku vzniku koncentrovaných napätí v omietke na tomto styku. Špeciálnym prípadom sú železobetónové vence nadmurovky. Tu k rozdielnym deformáciám prispieva nielen teplota, ale aj horizontálne účinky zaťaženia krovu, resp. strešnej konštrukcie. Nezriedka preto vidieť v omietkach výrazné trhliny práve v tejto oblasti (obr. 4).
V článku sme už spomenuli požiadavku na rovnorodosť hrúbky omietky. Tým sa myslí nielen hrúbka omietky v rámci celej plochy, ale aj na elementárnych plôškach (obr. 8). Často sa robia chyby pri murovaní podkladu. Nerovnomerné a neúplné vyplnenie úložných a styčných škár murovacou maltou spôsobuje pri omietaní to, že omietka sa dostáva aj do škár a má tak nerovnomernú hrúbku omietky. Omietka je tak nielen votknutá do muriva a reaguje výraznejšie na každú elementárnu deformáciu murovacej tvárnice, ale zmenou hrúbky omietky „skokom“ na malej vzdialenosti sa generujú vnútorné napätia, ktoré sa často prejavujú vznikom trhlín (obr. 9).
Obr. 8: Chyba podkladu – nerovnomerná hrúbka omietky v mieste rozpernej kotvy
Obr. 9: Jednoduchý dôkaz objemových zmien malty významu dôsledného vypĺňania škár muriva
Najmä na západných fasádach sa prejavujú objemové a teplotné dĺžkové zmeny sieťou ortogonálnych až hexagonálnych trhlín. Ich vznik je podmienený teplotnou rozťažnosťou murovacích prvkov muriva a zmrašťovaním omietky. Západné fasády sa v letnom období prehrievajú. V závislosti hlavne od farebného odtieňa povrchovej úpravy (ale aj tepelnoizolačných vlastností jeho podkladu) môžu dosiahnuť teplotu 60-70 °C. Pri náhlom poklese teploty omietky a aj muriva nestihne prebehnúť relaxácia vyvolaných kontrakčných napätí a dochádza ku vzniku ortogonálnych trhlín. Zmrašťovacie (hexagonálne) trhliny vznikajú stratou vlhkosti omietky, nielen pri počiatočnom vysychaní čerstvej omietky, ale aj po opakovanom nasiaknutí počas užívania. Často sú spôsobené aj nadmernou hrúbkou omietky. Eliminovať šírku trhlín je možné celoplošným vystužením omietky a použitím omietok s nižším modulom pružnosti. Prevažne z hľadiska eliminácie vzniku trhlín v omietke je potrebné riadiť realizáciu omietok podľa okrajových podmienok okolitého prostredia. V prípade vnútorných omietok to nie je technicky veľmi náročné. V prípade vonkajších omietok je potrebné v prvom rade naplánovať realizáciu omietok podľa charakteristiky počasia pre ročné obdobia. Skúsenosti ukazujú, že nebezpečenstvo vzniku trhlín je väčšie na jar ako na jeseň. Súvisí to s tým, že denné teplotné rozdiely sú väčšie ako na jeseň, ale aj s tým, že vlhkosť vonkajšej omietky je na jeseň vyššia ako na jar. Vyššia vlhkosť spôsobuje redukciu zmrašťovania alebo až rozpínanie, ktoré eliminuje teplotnú kontrakciu.
Ako sme už naznačili, vznik trhlín z titulu objemových zmien (nech už za nimi stojí akýkoľvek mechanizmus) sa dá redukovať (možno až eliminovať) použitím výstuže do omietok. Je potrebné ale rozlišovať rôzne výstuže. S hromadným zatepľovaním budov sa do povedomia dostali najmä sklotextilné výstužné mriežky. Bohužiaľ, tak sa udomácnili, že vo veľa prípadoch sa po nich siaha ako po všelieku. Do úzadia sa dostávajú kovové výstuže. Použitie sklotextilných výstužných mriežok nie je apriori nevhoné, je ale potrebné rozlišovať veľkosť ôk podľa zrnitosti omietky. Do omietok s väčším zrnom kameniva je potrebné vybrať výstužnú mriežku s úmerne väčšími okami, aby nepôsobila v omietke ako separačná vrstva medzi jemnozrnnou a hrubozrnnou časťou omietky. Z hľadiska správneho pôsobenia výstužnej vrstvy má význam dbať na jej správne umiestnenie v ťahanej oblasti omietky, t.j. približne v dvoch tretinách jej hrúbky (od podkladu).
Obr. 10: Nesprávne umiestnenie výstužnej mriežky až k povrchu omietky
Omietky sa vyrábajú zo suchých zmesí pridaním vody alebo z jednotlivých zložiek priamo na stavenisku. Vždy je potrebné dodržať buď návod na výrobu, t.j. odporúčanú dávku vody a parametre miešania alebo overené zvyklosti výroby malty na omietanie na stavenisku z používaných zložiek. Ak sú omietky zo suchých zmesí, môže sa stať, že obsahujú iné než optimálne množstvo spojiva. To sa potom môže prejaviť na zmenených vlastnostiach omietky alebo napríklad na nedostatočnej súdržnosti s podkladom. Stretli sme sa aj s omietkovou zmesou, ktorá sa drobila a mala podstatne nižší podiel spojiva ako deklaroval výrobca/predajca. Bohužiaľ, to sa pred realizáciou dá zistiť len nezávislým odskúšaním a kontrolou, ktorá sa vo všeobecnosti v stavebníctve podceňuje až do momentu keď je už neskoro.
Literatúra a súvisiace dokumenty:
[1] Blaich, J.: Poruchy stavieb, Jaga, Bratislava, 2000.
[2] Zapletal, I., a kol.: Technológia stavieb – dokončovacie práce 2, Vydavateľstvo STU, Bratislava, 2004.
[3] Pernišová, A.: Analýza porúch omietaného obvodového muriva, Stavebné hmoty, Roč. VII, č. 4-5, V.O.Č. SLOVAKIA, Košice, 2011.
STN EN 13914-1: 2005 Navrhovanie, príprava a aplikácia vonkajších a vnútorných omietok. Časť 1: Vonkajšie omietky.
STN EN 13914-2: 2005 Navrhovanie, príprava a aplikácia vonkajších a vnútorných omietok. Časť 2: Vnútorné omietky.
STN EN 15824: 2010 Technické požiadavky na vonkajšie a vnútorné omietky na báze organických spojív.
STN EN 197-1 Cement. Časť 1: Zloženie, špecifikácie a kritériá na preukazovanie zhody cementov na všeobecné použitie.
STN EN 459-1 tavebné vápno. Časť 1: Definície, požiadavky a kritériá zhody.
STN EN 413-1 Cement do mált na murovanie a omietky.
Časť 1: Zloženie, požiadavky a kritériá zhody.
STN EN 13139 Kamenivo do malty.
STN EN 13055-1 Ľahké kamenivo.
Časť 1: Ľahké kamenivo do betónu, malty a injektážnej malty.
STN EN 1996-2 Eurokód 6. Navrhovanie murovaných konštrukcií.
Časť 2: Predpoklady navrhovania, voľba materiálov a zhotovovanie murovaných konštrukcií.